Krok sun krok

Dodnes nechápem, ako bolo možné, že aj keď sme to nedostali príkazom, do tanečnej sme chodili celá trieda vrátane tých ľudí, čo by sa lepšie uplatnili pri šľapaní kapusty, než pri pokuse o polku alebo valčík. Ale mazurku a letkiss dokázal zvládnuť skutočne každý a tak sme sa každú stredu dve hodiny pokúšali plniť príkazy nášho tancmajstra Jožka H. a jeho šarmantnej asisentky Táne typu "Ku dverááám - k jáááviskúúú" v snahe naučiť sa tanečné minimum.

Ale tanečná to neboli len kroky. Po prvý raz sme sa začali pravidelne súkať do oblekov a naše spolužiačky začali celkom úspešne vykonávať činnosť, ktorú sme medzi sebou nazývali pohŕdavo "machlenie".

V tanečnej sme sa dozvedeli, že chlapec, keď požiada dievča o tanec, predstaví sa celým menom, ale dievča môže priezvisko nechať v tajnosti. Že dievčatá pri sedení majú nohy pri sebe a kým nie je dámska volenka, nemôžu pozvanie do tanca odmietnuť. Chlapec sa zas pri snahe vyzvať do tanca "svojho srdca šampiónku" nesmie k nej rútiť ako na druhý koniec predajne, kde práve vyložili na pult úzkoprofilový tovar. Zrejme len nejaký zázrak spôsobil, že sme boli ušetrení pri týchto zásadných otázkach akýchkoľvek nezmyslov o výchove harmonicky a všestranne rozvinutej osobe socialistického tanečníka.

Po úspešnom vyzvaní do tanca sme objavili ďalšiu "supervýhodu" tanečnej . Spolužiačky, ktoré sme mohli len v snoch chytať za ruky a na školských večierkoch s nami tancovali "na tyče", sme povinne uchopili nasledujúcim spôsobom: Ľavou rukou chytiť pravú dlaň a pravú ruku položiť na ľavú lopatku dámy. Čo v niektorých prípadoch znamenalo na ten vek mimoriadne intenzívny kontakt so ženským telom.

Najväčší zlom ale nastal v okamihu, keď sme prestali počítať kroky a sledovať ich smer - raz, dva tri, čača, otočka, raz dva tri čača a krok sun krok, raz dva, tri. Miesto na nohy sme sa pozerali partnerkám do očí a začali sme tancovať. Bol to ten istý zázrak, ako keď sa naučíte bicyklovať alebo plávať. Ak ste niekedy zažili, aké je to pretočiť sa niekoľkokrát dookola tanečnej sály vo valčíkovej otočke, možno viete, o čom hovorím.

Tanečná škola ale nebola len o tancovaní. Bola okrem iného (pre niektorých predovšetkým) aj o odprevádzaní dievčat. Najprv len nesmelo na zastávku, potom v električke či autobuse a šťastnejší z nás aj domov. Smelšie alebo menej smelšie sme sa pokúšali o pokračovanie telesných kontaktov počas cesty alebo pri rozlúčke pod bránami. A miera úspešnosti nám ranila srdcia alebo naopak dospievali sme k poznaniu slastí najvyšších. Stíhanie posledných autobusov alebo naopak cesta naprieč temným mestom boli už len prídavkom tých neopakovateľných čias.

Tanečná škola určite nebola len príjemným zážitkom. Nezvládnuté kroky, odmietnutia a prirodzený zmätok v duši šestnásťročných, už nie detí ale ešte nie dospelých, tvorili neoddeliteľnú súčasť tých dní. Ale čas je skutočne milosrdný a po rokoch až desaťročiach ostali hlavne tie krásne spomienky, pre ktoré si pri stretnutí s tanečníčkami tých čias povieme len zasnené ááách.

Keby nám dal niekto možnosť vrátiť čas a znovu to celé prejsť, zrejme by sme odmietli. Vyhli by sme sa mnohým zásadným chybám, ale zas by sme spravil kopu nových, z ktorých by sme sa po rokoch opäť zväčša len smiali. Ale film o tých chlapcoch a dievčatách, venčekoch a predĺžených, pokročilom kurze, o cestách napríklad od tunelu po Figaro a zmeškaných tridsaťosmičkách by stálo za to vidieť Ani nie tak z nostalgie, ako skôr preto, aby sme sa nebrali príliš vážne. Lebo takí sme boli. Žiaľ, ale aj našťastie.