Viditeľné mestá

Autor: Róbert Dyda | 13.5.2005 o 2:30 | Karma článku: 7,58 | Prečítané:  2672x

Vždy ma fascinovala hranica. Možno to bolo tým, že som ako ako dieťa vyrastal v časoch, keď ešte existovala železná opona, elektrické ploty a vojačikovia v strážnych vežiach, ktorí dbali na to, aby sme z toho "raja" nahodou neušli.

Fauske, NórskoFauske, NórskoFoto Robert Dyda
Chodieval som neraz na Devín , kde plot začínal už takmer pri krčme Riviéra, v ktorej je dnes banka. Nuž všeličo sa zmenilo. Spomínam si, ako som počas mesačného pobytu na záver vojenskej katedry v Mikulove sledoval ďalekohľadom miestny hraničný priechod. Na našej strane ploty, zátarasy, pohraničná stráž so psami a na druhej strane len púha tabuľa s názvom štátu a široké pole.

V lete 1990 rad za radom zrušili všetky západné štáty vízovú povinnosť pre Čechoslovákov a tak som si zbalil dvakrát batoh, kúpil inter rail a vybral sa na cesty. Mesiac som cestoval z mesta do mesta, aby som si obzrel, ako ten svet, ktorý poznám z kníh, televízie a filmov vlastne vyzerá. raz okolo západnej Európy, druhý krát okolo Škandinávie.

Pár rokov predtým som si kúpil malú knižku. Za 14 Kčs. Neviditeľné mestá od talianskeho spisovateľa Itala Calvina. Marco Polo v nej Kublaj Chánovi rozpráva o mestách, ktoré navštívil počas inšpekčných ciest. Calvino neopisuje žiadne reálne mesto, je to zmes pocitov a obrazov. Napríklad: "Mestu Zemrude dáva tvar nálada toho, kto sa naň díva. Ak si pohvizduješ a dvíhaš nos, ako tak za ním kráčaš, spoznáš mesto zdola hore: rímsy okien, vejúce záclony, cícerky vody. Ak kráčaš s bradou na prsiach, s nechtami zaťatými do dlaní, tvoje zraky sa zamotajú hneď pri zemi - v jarčekoch, v stokách, v odpadovom papieri. Nedá sa povedať, že mesto je z jedného hľadiska pravdivejšie ako z iného." (prekl. Pavol Koprda)

Nechcem nikomu tvrdiť, že krajiny, ktorými som prešiel, sú skutočne také, ako sa ich budem snažiť opísať. Raz som sa pozeral do zeme inde zas hore na vejúce záclony. Dnes bolo napríklad mesto, kde bývam, slnečné. Pred domom som zacítil vôňu čerstvo rozkvitnutých orgovánov. Na námesti, kde slovenský bard sedí pred divadlom, v ktorom musel v mladosti stáť, zasadili purpurové tulipány. A optimizmus a pohoda akosi prirodzene povievala v jarnom vánku. V iný deň by sa mohlo zdať, že mesto je pusté nevľudné a ulice sú plné osamelých ľudí, ktorí sa snažia, čo najskôr presunúť z miesta na miesto a ich tváre nepôsobia dojmom, že by často poznali úsmev.

Budú to spomienky na "viditeľné mestá", v ktorých možno žijete alebo ste ich navštívili, ale asi ste ich videli inak ako ja a mali iný dôvod pre ich návštevu. Pokúsim sa opísať aké je ráno v stanici, kde vonia čokoláda. Aké je vidieť Pietu na vlastné oči. Že kým vy chodíte k starým rodičom napríklad do Modry, tak pre mladú Nórku je Narvik len otravným miestom, kam chodí z rovnakého dôvodu. Skúsim vám priblížiť aké to je, vidieť západ slnka v netradičnú dennú hodinu a aké stáť nad hrobom prekliateho básnika.

Prešiel som sám pár miest, ktoré vo mne zanechali stopu a kam sa touto cestou chcem aspoň virtuálne vrátiť.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Sama Marca

Kočner je nová Gorila, ktorá pozýva na námestia (píše Samo Marec)

Nejde o Fica ani Šefčoviča. Pravdepodobne sa toho dozvieme ešte omnoho viac.


Už ste čítali?