Možno je to zákonité, že multiplexy s dokonalým zvukom a kreslami valcuju staré kiná s vŕzgajúcimi sedadlami a zle vetranými kinosálami. Ale keď idem denne okolo vchodov bývalých kín, stále podvedome hľadám tie velikánske kreslené plagáty, ktoré avizovali filmové novinky. Každý z nich mi pripomína nejaký film. Detstvo a dospievanie.
Dukla - to je Snehulienka a sedem trpaslíkov a princ Bajaja. Moje prvé filmy, na ktoré si pamätám. Pri scéne, keď sa zlá kráľovná menila na strigu, som od strachu zaliezol pod sedadlo. Nuž mal som cca štyri roky, vtedy som si ešte myslel, že keď zavriem oči, zlé zmizne. Rovnako tak mám desivé spomienky na draka, ktorý v Bajajovi gúľal oko po Magde Vášaryovej a len rýchly meč princa mu skrížil plány. Dukla sa mi spája aj s úžasnými panoramatickými filmami ako Blízke stretnutie tretieho druhu, či Kozorožec jedna. Ale aj jedným z posledných "neprístupákov", muzikálom Pomáda, ktorý dorazil do našich kín na jar roku 1982. Keďže občianske preukazy sme dostávali hromadne až v máji, pani uvádzačku bolo márne ubezpečovať, že mám už 15.
Pohraničník - to je Kocúr v čižmách. "Pero zomrieš!" - nesmrteľná hláška troch mačacích zabijákov, ktorí mali za úlohu potrestať kocúra Pera, čo odmietol jesť myši. Úžasný dabing Mariána Labudu. Nikdy nezabudnem, ako tam triedili dedičstvo - "Daniel, Daniel, Limon, Limon - Pier". A hrozného Smrtihlava som sa bál celé roky. Ale Pohraničník to bola aj Adéla ještě nevečeřela ("Sprzním ji a pak ji prodám do jihoamerického nevěstince") a úžasná komédia S tebou mně baví svět.
Slovan - Jak básnici přicházejí o iluze. Táto séria ma sprevádza dodnes. Keď sa objavil prvý diel, bol som na gympli. V druhom dieli zas v prvom ročníku na VŠ. Nevravím, že som sa identifikoval so Štěpánom ale veľmi, veľmi som tomu chlapcovi rozumel.
Metropol - prvý neprístupák v trinástich rokoch. Maratónec. "Je to bezpečné?" Ešte dnes cítim tie zimomriavky, ktoré som mal pri otázke Laurenca Oliviera. Spomínam si aj na intelektuálny film Mefisto, mám tušenie, že pre pár drsných erotických scén bol vypredaný do posledného miestečka, ale aj na film Čarodej z krajiny Oz s Dianou Ross a Michaelom Jacksonom. Vtedy sme v kine boli len siedmi, teda minimálny počet, pre aký sa mohlo premietať..
Partizán - už zbúrané petržalské kino. Po geniálnom filme Trhák, som v sade Janka Kráľa pri nesmelom pokuse o bozky s vedúcou iskričiek spoznal, aké to je, keď vás dievča po bozku, do ktorého ste vložili všetko, osloví iným menom. Nuž, "sek sem se, sek", že pán Kukura. A tak som nechal "brouka žít".
Mier - tam som videl všetko najdôležitejšie. Kino, ktoré som mal dve ulice od domu a tak som mohol chodiť aj na večerné predstavenia. Paradoxne prvú facku za neskorý príchod som dostal, keď som sa vrátil okolo polnoci z Bondarčukovej Vojny a Mier. Dva dni po 18-tich narodeninách. Ale Mier alebo aj Liga to je hlavne Mrázik, Old Shaterhand či Kráľovstvo krivých zrkadiel. "Kľúúúúúúč" k svetu fantázie.
Hviezda - jedno z posledných ešte existujúcich kín. To je Posádka v ohrození. Na konci roku nás vždy vyhnali do kina na nejaký sovietsky veľkofilm. Nechápal som prečo nás profesorka dôrazne žiadala, aby sme netlieskali počas filmu. Keď sála mohutne zatlieskala pri prvom zjavení sa hlavných hrdinov na plátne, bolo mi všetko jasné. A pokračovalo to scénu za scénou. Dodnes nechápem, ako je možné, že nik nezasiahol a nechali film ísť do konca. Asi sa viac báli postihu ako potlesku.
A nakoniec Praha - tak to je jednoznačne poľská Sexmisia. Absolútne dokonalá komédia o svete, kde mužov už vraj netreba a kde sa výťah na slobodu spúšťa heslom: "Skur....." Ale viete čo, radšej si to pozrite sami. A možno pri nejakej repríze sa aj vám pripomenú časy na Sexmisiu v zaniknutom kine.
