Ako nepadnúť na nos

Autor: Róbert Dyda | 6.6.2005 o 2:30 | Karma článku: 8,39 | Prečítané:  2300x

Nepatrím medzi ľudí, ktorí v princípe veria na zázraky. Také tie sim sala bim a prásk - z vody je víno. Každopádne niektoré veci za zázrak považujem. Nie, nejdem písať o láske. Nebojte sa.

Možno ste si aj vy všimli, že sú činnosti alebo poznatky, ktoré sa v živote naučíme len raz a vieme ich navždy. Pamätám sa, že pred 20-timi rokmi som celkom dobre ovládal derivácie a integrály. Dnes, keď tie slová počujem, najprv si musím v duchu uvedomiť, že nejde o nadávky. Hoci "Ty jeden derivát!" môže veštiť čokoľvek. Na druhej strane je vysoko nepravdepodobné, že zabudnem niekedy rozoznávať čísla. Teda ak ma neprejde parný valec, napríklad. To že 2 znamená dva sa stačí naučiť raz. Rovnako tak čítať a písať. Vcelku by sa to dalo pochopiť. Príroda, vraj mocná čarodejka, zistila, že pre život sú to maximálne dôležité činnosti, a tak zariadila, aby sme si niečo pamätali stále. Na prvé slovo, prvé čislo, prvú vetu si málokto spomenie. Pravda za predpokladu, že si to nepamätajú vaši rodičia. Zväčša je to ale ich obľúbená historka a po dlhoročnom opakovaní si možno z hlbokého podvedomia ten zážitok vytiahneme. Ale prečo medzi činnosti, ktoré sa naučíme len raz, patrí aj plávanie a hlavne bicyklovanie, nepochopím asi nikdy. A napriek tomu si ich pamätáme na celý život.

Veľmi dobre sa pamätám, ako som sa naučil bicyklovať. Mal som malý červený bicykel, ktorý mal primontované na boku pomocné kolieska, zabezpečujúce, aby som nespadol. Jedného dňa môj otec usúdil, že s ohľadom na môj blížiaci sa školský vek je nevhodné, aby som stále používal kolieska. A tak ma zobral do Petržalky, aby som sa to konečne naučil. Kúsok od propeleru, hneď vedľa bývalého Lunaparku, sú ešte aj dnes asfaltové kruhy, ktoré kedysi slúžili ako tanečný "parket". Pre súčasnú generáciu - tam kde hral Elton.

Po príchode na miesto činu, otec otočil kolieska dohora a prikázal mi krúžiť dokola. Chvíľu pri mne utekal a stále kričal: "Šľap! Neprestávaj šľapať!" Keď ma pustil a ja som náhodou zabudol na jeho radu, čakal ma nepríjemný pád. Zdvihol ma a vysvetlil, že voziť sa budem len vtedy, ak neprestanem šľapať, a že rovnováha príde sama. A skutočne. Po pár kolách sa udial ten zázrak a ja som sa zrazu bicykloval.

Na otcovu radu si spomeniem neraz. Na nos už padám menej. Pravda, len keď nezabudnem, že voziť sa dá len vtedy, ak neprestanem šľapať. A aj tá rovnováha sa tým pádom občas udeje.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Sama Marca

Kočner je nová Gorila, ktorá pozýva na námestia (píše Samo Marec)

Nejde o Fica ani Šefčoviča. Pravdepodobne sa toho dozvieme ešte omnoho viac.


Už ste čítali?