Dušu by som dal za kvalitnú sánkovačku

Autor: Róbert Dyda | 24.6.2005 o 14:00 | Karma článku: 6,13 | Prečítané:  2519x

Teda nie doslovne, ale so stúpajúcimi teplotami o tom snívam čím ďalej, tým viac. A pritom počas poslednej predlhej zimy by som zas dušu dal za trošku slnka. Nuž človek je tvor nevďačný. Občas.

 http://www.free-clipart-pictures.net
Radosť zo snehu sa u mňa vždy spájala so sánkovaním. Lyžovať som sa nenaučil. Strmé kopce som prekonával pádmi a kotúľmi po každých 10- tich metroch a "kristianka" sa mi nikdy nepodarila. Možno ako snežný pluh na úpravu trate by som sa uplatnil, viac nič. Myslel si to zrejme aj môj učiteľ telocviku na základnej škole, ktorý po lyžiarskom výcviku listoval v osnovách, či je možné nechať žiaka prepadnúť z telocviku.

Na druhej strane sánkovanie zbožňujem. Jednak sa pritom sedí a pribúdajúca hmotnosť je skôr na prospech samotnej jazdy než na príťaž. Len keby ešte niekto vymyslel rýchly návrat hore na kopec...

Na prelome rokov 78/79 vypukla vo svete ropná kríza a socialistické štáty natoľko ohrozila, že strana a vláda musela vyhlásiť tzv. uholné prázdniny. Mesiac sme vďaka tomu nechodili do školy. Vycestovali sme preto s otcom a mojimi mladšími súrodencami na Sibír za snehom. Do Tatier nie do ZSSR. Hneď povedľa Starého Smokovca stoja penzióny a hotely, ktoré postavili pre čs.legionárov brániacich transibírsku magistrálu. Tak prišli aj k svojmu menu. Odtiaľ bol už len skok Hrebienok. Kým lyžiari si vychutnávali svah povedľa pozemnej lanovky, pre nás sánkarov slúžila asfaltka z Hrebienka do Smokovca. Na jej konci bola požičovňa sánok. Jedna cesta na Hrebienok stála vtedy 1 Kčs 20 halierov (bol som železničiarske dieťa) a za deň sa dalo stihnúť aj desať jázd. Jóój, bol to super zážitok, keď sme sa s bratom rútili dolu svahom. Zákruty boli trochu kritické vzhľadom na zľadovatený povrch, ale pri troche zručnosti sa to dalo hravo zvládnuť. Radosť nám kalilo len to, že posádka druhých saní - otec a sestra - nás vždy predbehli, lebo vážili za troch. No aspoň naša malá sestra sa tešila, že veľkí bratia nemajú navrch.

Po desiatich rokoch som sa na tie miesta opäť vrátil. Pamätný Silvester na prelome roku 89/90 sme s kamarátmi slávili na chatke dolu pri zubačke. Požičovňa ešte stále fungovala a tak sme si prenajali sánky, vyviezli sa na kopec a spustili. Bolo nádherné po rokoch zas skúsiť Veľkú slnečnú zákrutu, Malú slnečnú a neviem ešte aké mená dali jednotlivým častiam miestni obyvatelia. Trochu nás brzdil prašný sneh, ale aj tak to bolo neopísateľné.

No a absolútne najlepší zážitok prišiel na koniec. Nestihli sme poslednú zubačku dole do Štrby, a tak či sa nám to páčilo, alebo nie, museli sme sa pustiť dolu lesom. Jazdu na sánkach medzi stromami, keď nám cestu osvetľoval len mesiac, považujem dodnes za jednu z najbláznivejších vecí, aké som spáchal. Nechápem, akým zázrakom sa stalo, že sme nenabrali žiadny strom. Keď sme sa nakoniec v polceste vysypali uprostred lúky do čerstvého snehu a vychutnávali si pohľad na fantastickú hviezdnu oblohu nad nami, k šťastiu nám nechýbalo absolútne nič.

Keď si tak teraz nad tým rozmýšľam, v podstate takmer všetky moje super chvíle boli úplne banálne. Vďaka za každú z nich. Čo však, samozrejme, vôbec nerieši moju akútnu potrebu kvalitnej sánkovačky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Sama Marca

Kočner je nová Gorila, ktorá pozýva na námestia (píše Samo Marec)

Nejde o Fica ani Šefčoviča. Pravdepodobne sa toho dozvieme ešte omnoho viac.


Už ste čítali?