Keď je Fantázia často bez fantázie

Autor: Róbert Dyda | 27.10.2008 o 17:20 | Karma článku: 12,86 | Prečítané:  8323x

Milan Kundera v jednom svojom románe predpovedal, že jedného dňa sa zobudíme, všetci ľudia budú spisovatelia a prestaneme čítať. Napriek tomu, že technicky od toho nie sme ďaleko, súdiac podľa príspevkov, ktoré prišli do súťaže Fantázia 2008, je to sci-fi ako hrom. Neoriginalita, klišéovitosť, grafománia to sú v kocke hlavné črty tohtoročnej poviedkovej súťaže. Vtip, neopozeraný nápad či hra s pripraveným čitateľom sa vyskytla neraz len zábleskom.

Cena Fantázie poputuje niekomu z tejto kopy.Cena Fantázie poputuje niekomu z tejto kopy.

Keď ma niekedy na jar oslovil vydavateľ a administrátor súťaže Cena Fantázie ohľadne možnej spolupráce servera knihy.sme.sk, ktorej súčasťou by bola aj účasť v porote, vcelku rád som prikývol v domnienke, že to bude zaujímavá skúsenosť. Keď som dostal balík so súťažnými poviedkami, ktorý je na fotografii, začalo mi byť jasné, že to bude „veľmi" zaujímavá skúsenosť. A veruže aj bola. Do súťaže sa prihlásilo 71 textov, o ktorých si ich autori zrejme mysleli, že ide o poviedku, v rozsahu od jednej až po niekoľko desiatok strán. Asi štvrtina textov bola veľmi dobrá až zaujímavá, dve štvrtiny nudné a neoriginálne a zvyšok trest boží, že som sa na niečo také dal. Pretože by nemalo zmysel analyzovať jeden text za druhým a s ohľadom aj na reakcie porotcov z iných príbuzných súťaží, rozhodol som sa spraviť sumár dôvodov, pre ktoré si myslím, že vznikajú texty rovnajúce sa mučiarenským nástrojom.

Absencia kritického myslenia alebo strata súdnosti

Tento bod je podľa mňa kľúčový. Netuším, či nejaký povinný alebo alternatívne povinný predmet obsahuje aj výuku kritického myslenia, ale ak nie, tak by sa práve o jej zavedenie mal viesť najväčší spor. Strata súdnosti totiž prebieha napriek celou spoločnosťou a netýka sa len písania. Nekritičnosť, precenenie svojich schopnosti, snaha exhibovať minimálne negatívne, ak už nemám na výhru, to všetko na nás skáče z každej súťaže a najmä reality show. Po takmer štyroch rokoch adminovania na blogoch by ma nemal prekvapiť už žiadny ani ten najhorší text. Lenže blogy nie sú literárnou súťažou (pre tých, ktorým to ešte nikto nepovedal, fakticky nie) a je právom každého napísať text akejkoľvek kvality. Iná vec je, ak sa dotyčný rozhodne pre súťaž, ktorá má jasne stanovené pravidlá. Keď zložím pesničku Malé koníky ľúbi boh, nepôjdem s ňou na Cenu Eurovízie. Rovnako tak príbeh o trpaslíkoch či elfoch sa nestane automaticky fantasy literatúrou, ak za tým nie je žiadny nápad, ale len okopírovanie Tolkiena. Veľké plus má u mňa autor, ktorý do poznámky k textu napísal, že ide o klon istého sci-fi seriálu. Úprimnosť nadovšetko. Ak sa v škole alebo hocikde inde v spoločnosti nezačne zdôrazňovať, že treba byť náročným voči sebe, stokrát zmerať a raz rezať, rešpektovať pravidlá žánru, v rámci ktorého píšem, neuspokojovať sa s podenkovou slávou a negatívnym úspechom, budeme sa postupne ponárať viac a viac do bahna priemernosti a nudy.

Škrtať, škrtať, škrtať

Ak vynechám fakt, že ten, kto píše, by mal ovládať hlavne gramatiku, je toto najzákladnejšie štylistické pravidlo (ktoré by v žiadnej literatúre nemalo absentovať) taktiež neraz úplne tabu. Koľko nudného a nadbytočného textu by boli ušetrení budúci čitatelia, keby autori nemilovali svoje texty natoľko, že z nich neodstránia ani nadbytočné čiarky a nedoplnia chýbajúce. Keby každý svoj text prečítal minimálne raz svojmu domácemu zvieratku alebo bytovej kvetinke, veľmi rýchlo by prišiel na to, že v texte niečo drhne. Čím častejšie by sa tento proces opakoval, tak by postupne bolo možné dospieť ku aj pre autora veľmi potrebnému vypísaniu sa. Okrem toho by sa mal vystríhať ďalšieho fenoménu, ktorý by sa dal nazvať „Keď použijem nadávku už som Matkin". Vulgárnosť a hlavne úplná jej nefunkčnosť v texte boli jedným z najväčších prekvapení pri čítaní textov.

Poviedka je krátka, ale nie ľahká

Poviedka patrí podľa mojej mienky medzi najnáročnejší literárny žáner, do ktorého sa neraz nepustia ani ľudia, čo majú na konte niekoľko románov. Vystavať na malej ploche silný a uveriteľný text nie je ani trochu ľahké. Navyše netuším, či sa to prestalo na hodinách slohu učiť alebo to autori zabudli: klasická schéma - úvod, jadro, záver - neraz úplne absentovali. Výsledkom potom boli buď texty, kde bolo zrejmé, že autor by potreboval románový rozsah na ich rozvinutie alebo to bolo rýdzejšie ako rýdze blognutie (copyright Piki).

Hra s čitateľom alebo kto koľko číta

Keď Tom Stoppard do scenára filmu Zamilovaný Shakespeare zamontoval chronicky známe citáty zo Shakespearových hier, ako napríklad výkrik fanatického kňaza „Ruža bude smrdieť pod každým menom“, keď sa divadlo Rose premenovalo na Globe, predpokladal, že sa na to chytí široké publikum. Keď dal malému grázlikovi z divadla, ktorý zbožňoval krv a potkanov, meno John Webster, len málo ľudí vedelo, že ide odkaz na zakladateľa hororového žánru gothic. Hra s čitateľom tým pádom má tiež svoje pravidlá. Hrať sa môže len pripravený autor s pripraveným čitateľom, čo je dôsledok ďalšieho bodu.

Päť knižiek na polici z vás nespraví spisovateľa

Poznám ľudí, čo v živote čítali dokola len jednu knihu, našťastie sa nikdy nestali spisovateľmi. Zle je to v tých prípadoch, keď sa niekto s takýmto backgroundom rozhodne písať. Bez ohľadu na fakt, že doba, v ktorej žijeme, sa s čítaním veľmi nekamaráti, kvalitný text potrebuje, aby jeho autor mal načítané aspoň niečo. Ak to tak nie je, dá sa tiež písať, ale výsledok je neraz iba ten, že čitateľ dostane na podnose len x-krát vylúhovaný čaj. A úplne najhoršie je, keď pošle text do žánrovej súťaže bez toho, aby pravidlá žánru dodržal, alebo keď spáchal čistú fanfiction – čiže rozvinul priamo alebo nepriamo príbeh svojej obľúbenej knižky bez toho, aby to priznal.

Vyhliadka do budúcnosti

Aby som sa na záver vrátil k meritu veci – totiž k literárnej súťaži. Neviem odhadnúť nakoľko všetky možné súťaže tohto typu rovnako ako blogovanie a iné publikačné možnosti majú zásadný vplyv na stav či už sci-fi a fantasy literatúry alebo slovenskú literatúru ako takú. Ak je viac-menej žalostná alebo nie veľmi sa posúvajúca dopredu, je to najskôr preto, že poľavujeme už na začiatku. A keď tak robia takmer všetci, nevzniká tlak na vlastné zlepšovanie sa. A výsledkom je potom stav, keď sa ľudia cítia spisovateľmi len preto, že poznajú abecedu.

P.S.: Poviedky, ktoré sa dostali do finále, si môžete prečítať tu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Zomrela speváčka Věra Špinarová. Babička z chalupy mala mocný hlas

Jej bežný zjav nezodpovedal tomu, čo dokázala.


Už ste čítali?