Lenivé tóny saxofónu ma vždy dostanú

Autor: Róbert Dyda | 4.8.2005 o 18:00 | Karma článku: 8,39 | Prečítané:  2277x

Dusný letný podvečer. Obloha, na ktorej celý deň pálilo slnko, sa pozvoľna mení na mliečnu. Vo vzduchu cítiť letnú búrku. Námestie je plné ľudí. Neponáhľajú sa veľmi, veď komu by sa chcelo v tomto teple. Cítim sa zvláštne osamotený, lebo som ďaleko od domova, navyše nerozprávam tunajším jazykom. Moja angličtina mi tu príliš nepomáha. Zrazu sa ozve niečo známe. Ten tón je blízky a maznavý. Už sa necítim tak cudzo. Vzduchom sa šíri Summertime. Mladá saxofonistka nás oboch univerzálnym jazykom spojila v jedno.

Montpellier, Place de la ComedieMontpellier, Place de la ComedieRobert Dyda
Už nie som úplný cudzinec. Pridám sa k skupinke, ktorá prežíva možno to isté. Usmejem sa na nich spiklenecky. Lenivé tóny saxofónu sa mi dostávajú pod kožu, hoci vôbec nie som koncertový typ a jedna z najkrajších melódii, ktorú poznám, je ticho. Ale evergreeny ma vždy dostanú. Behom chvíľky som v spomienkach v minulosti. Words don't come easy... Ach, veď je to večierok na strednej škole, kde som sa neohrabane snažil priblížiť pri pomalom rytme k dievčensko-ženským telám spolužiačok, ktoré sa tak krásne vlnili v kolísavom rytme tej presladenej melódie. Hádžem pár frankov do hrnčeka ako skromný prejav vďaky.
Bon soir Montpelliere.

Sedím na stanici a čakám na vlak, ktorý ma odvezie do mesta Večných milencov. Pred chvíľou som sa rozlúčil s rodinou a čaká ma 14 dní putovania po svete, ktorý poznám len z kníh a televízie. Budem sám sebe najlepším a najhorším spolucestujúcim zároveň. Či sa mi to páči, alebo nie, padá na mňa melanchólia. Oproti mne sedí skupinka dám v neidentifikovateľnom veku. Vedľa nich leží obrovský kazetový magnetofón, aký mohli vyrobiť snáď len v Sojuze nerušymom respublik svabodnych. Zrazu sa dve dámy zdvihnú, spustia to čudo-judo a začnú tancovať. Ponuré staničné ticho zaplní starý šláger - I want some red roses for a blue lady, we had a silly quarrel the other day, I hope these pretty flowers chase her blues away. Nástupište sa mení na publikum. Cestujúci, čo otrávene čakali v pristavenom vlaku na odchod, sa vykláňajú z okien, nedbajúc na e pericoloso sporgersi a tlieskajú do rytmu. Pár z nich aj teatrálne máva 1000-lírovými bankovkami. Plazivý smútok nahradil pokoj. Nejako bude. Zdá sa, že človek nie je nikdy úplne sám.
Bona sera Firenze.

Je večer. Kráčam bavorskou metropolou, ktorej atmosféra si ma vždy získa. Jedno z miest, kde si dokážem predstaviť, že by som žil. Slnko už odovzdalo vládu nad svetom mesiacu a uličky zaplavilo mäkké svetlo pouličných lámp. Idem popri Opere - smer stanica. Zrazu vzduch pretne naliehavý hlas huslí. Na schodoch budovy, niekoľko metrov nado mnou, stojí huslistka a hrá Ave Mariu. Jej husle plačú. Ave Maria, gratia plena. Dobre poznám tú melódiu. Odprevádzala mojich najbližších. Ale osvetlená huslistka pôsobí v kontraste s už tmavou oblohou tak trochu nadpozemsky. Hoci sa do oči tisnú slzy, napĺňa ma predovšetkým majestátnosť, ktorá sa nesie v tých kvílivých tónoch. A zas nie som sám. Síce inak ako predtým, ale o to radostnejšie.
Guten abend München.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Sama Marca

Kočner je nová Gorila, ktorá pozýva na námestia (píše Samo Marec)

Nejde o Fica ani Šefčoviča. Pravdepodobne sa toho dozvieme ešte omnoho viac.


Už ste čítali?