Gabina Weissová o blogovaní a cenách

Autor: Róbert Dyda | 3.4.2007 o 11:30 | Karma článku: 12,80 | Prečítané:  6642x

Gabina Weissová sa včera stala legendou. Aj keď ma za toto označenie určite pri najbližšom stretnutí zahluší, je to fakt. Nadácia otvorenej spoločnosti - Open Society Foundation tento rok pro prvý raz udeľovala Novinársku cenu aj v kategórii blog. A historicky prvé víťastvo si odniesla práve Gabina. A tu je prvý rozhovor s čerstvou laureátkou. Príjemné čítanie.

Ja skutočne nie som súťaživý typ.Ja skutočne nie som súťaživý typ.Archív G.W.

Aj keď to bude znieť otrepane, čo ťa primälo blogovať ?

Nie čo ale kto by mala znieť otázka. A moja odpoveď je - Vlado Schwandtner. Objavila som raz večer jeho blog a články o tom, ako čaruje s deckami, čo lietali v drogách. A sedela som pri počítači bez prestávky snáď celý týždeň, kým som ho "celého" neprečítala. Napísala som mu mail, chcela som sa s ním stretnúť. Bol taký že: čau, kde máš auto, nasadni a poď za mnou, tuto kúsok je to, tak ideme. A potom som sa ocitla u nich doma. Ľudka mi urobila kávičku a ja som Vlada zdržovala pekné štyri hodiny. (Vlado, tak nejako, však? ) Sedeli sme v jeho „cimre" a on rozprával, ja nasávala. Slová, myšlienky a tak nejako som sa v príbehoch tých deciek našla aj ja. A pri debate o tom, ako si vedú denníčky, mi Vlado povedal:

„Keď sa na to všetko, čo máš za sebou, ešte raz nepozrieš, keď to znova nerozrýpeš, nezbavíš sa toho."

A tak som si založila svoj blog na sme.sk a začala som písať...

Každý jeden článok bol skúsenosťou, ku ktorej som sa v myšlienkach musela vrátiť a keď som chcela, aby ľudia pochopili, čo sa so mnou dialo, musela som si ho v myšlienkach aj opätovne odžiť. A keď bol príbeh na papieri a zverejnený, zdalo sa mi, že je to ako s knihou. Ďalšia a ďalšia kapitola uzavretá. A Vlado mal pravdu. Písalo sa mi to všetko nesmierne ľahko, sama som bola prekvapená, že som si sadla a za 15 minút to zo mňa vyliezlo cakum - prásk. Problém mi robili len články, ktoré opisovali udalosti, za ktoré som sa fakt hanbila. A myslela som, že ich nikomu neprezradím. V živote. Ale nakoniec som si uvedomila, že ma čítajú aj dievčatá, ktoré majú problém s anorexiou alebo bulímiou práve teraz a čakajú na každý ďalší článok. A keď som povedala A, musela som povedať aj B a C a nakoniec aj Z. Aby bola mozaika obrazu PPP - čkarky úplná. Aby pochopili aj tí, ktorí s takým dievčaťom žijú a netušia, čo to s ňou dokáže urobiť.

Si súťaživý typ ?

Čo znamená súťaživý? Že keď som hrala volejbal a dostali sme sa do finále nejakého turnaja, že ma išlo poraziť, keď to nakoniec nevyšlo a ja som šmarila kolenačky do kúta a nechcela som ich viac vidieť? Ak toto, tak áno, som súťaživá a štvalo ma, keď sme sa na tréningoch nadreli a náhoda - blbec to zariadila inak.

Ak to však znamená, že sa mám v živote trepať niekam, kde to možno hviezdičkuje, trbliece sa a hrá tam krásna hudba, tak nie. A načo? Nech si idú iní, nepotrebujem v reálnom živote súťažiť s nikým a s ničím. Úspech ženie dopredu ale to všetko je veľmi relatívne. Ak je niekto dobrý a fakt macher v niečom, o čom ja nemám ani šajnu, neskúšam sa s ním ani len postaviť do blokov. Viem odhadnúť svoje schopnosti a nezvyknem sa preceňovať...

Aký si mala pocit, keď som ti oznámil, že si nominovaná a aký, keď Miloš Čermák oznámil tvoje meno?

Keď si mi zavolal, chvíľu mi trvalo, aby som si spomenula, o čom hovoríš. Zabudla som, že sa takáto súťaž rozbehla a sám vieš, že som sa do nej osobne neprihlásila, takže som to úplne vypustila z hlavy. No a - prekvapilo ma to ale na druhej strane - bola som rada, že v trojke sme boli blogeri zo SME a že víťazstvo teda určite ostane „doma".

Keď už som sedela v Astorke, stále som pohľadom hľadala Vlada a bola som nervózna, že ho nikde nevidím. Kamarátka, ktorá sedela vedľa mňa, mi držala ruku a ja som cítila, že ju mám ako ľad. A že sa mi trasie. Z ľudí, z priestoru, zo všetkého. Nemusím veľmi „oficiality". Víťazstvo za blog sa vyhlasovalo takmer na úvod a to ma prekvapilo nepripravenú .-) Na pódium sa postavil obrovský chlapík a bol celkom vtipný. Začala som ho počúvať, sledovať pohyby a gestá, ako bojuje s mikrofónom a keď nakoniec povedal moje meno, mala som čo robiť. Lebo: schovať žuvačku do servítky, minerálku Monike do rúk, tašku šmariť na zem, báj očko preletieť, ako vyzerám a utekať na pódium. Našťastie, žiadna reč nebola potrebná a som rada, lebo by sa mi asi od nervozity triasol hlas. Keď som si sadla znova na svoje miesto, búchalo mi srdce a Moni ma sfúkla, že som sa neusmievala. Ja ani neviem, kam som pozerala a čo som videla, a kam som kráčala. Mám z toho momentu okno, nie ešte, aby som sa usmievala.-)

Myslíš, že majú zmysel súťaže na novinárskom poli?

Nie som súťaživý typ, veď vieš.-)

Nevidím do hláv súťažiacich a ani porotcov. Niekoho možno takáto súťaž nakopne k maximu ale skôr si myslím, že väčšina nominovaných si svoju prácu počas roka odvádzalo bez toho, že by niekde v diaľke videli len plaketu s titulom Víťaz novinárskej ceny za rok 2006.

Zmysel novinárskej ceny vidím možno v zadosťučinení za vynaložené úsilie alebo môže byť pre novinára príjemnou bodkou za pracovným rokom.

Ľudia sú závistliví...už vieš, čo s cenou?

Mne zatiaľ prišli iba samé prajné maily a správy, takže sa naozaj nemôžem na závisť ľudí z môjho okolia sťažovať.

Čo s cenou? Prišla som ku nej ani neviem ako, nenafixovala som sa ani na to lajstro, čo mi dali, ani na...

...ak je pravdou, že cenou je aj finančná odmena, mám s ňou svoje plány. (Je to pravda. Každý víťaz získa cenu v hodnote zdaniteľných 25 000 Sk. Poznámka R.D.). Musím si to však ešte premyslieť, aby to malo taký účinok, ako by som si želala. Ide o dievča. Z anorexie prešla nedávno do bulímie, s mamou má veľmi disharmonický vzťah a domáce prostredie ju zabíja. Píšeme si, môžem povedať, že denne. Poznám jej príbeh a niekoľkokrát sme spolu prekonávali krízy. Ona doma, ja napríklad v aute alebo za počítačom. Je to však dlhá cesta a chcela by som, aby odišla z domu. Aspoň na dva mesiace. Nech získa iný pohľad na svet a na seba. Nech pretrhne väzbu s mamou a nech si obe dajú čas. Nech sa skúsi naštartovať. Nevadí, že po tisíci raz. Na liečení už bola a nula bodov. Chcela by som, aby si ju na dva mesiace ku sebe zobral Vlado. Povedal mi svojho času, že keby ma dostal do rúk vtedy, keď som bola na tom zle, možno by som sa vyhla psychiatrii a nemuselo to trvať tak dlho. Musím ale najskôr hodiť reč s ním a napokon, skúsiť presvedčiť aj to dievča, že o chvíľu môže byť neskoro. Ak však nebude ona chcieť, neurobím nič. Lebo aj také myšlienky máva, že túži zomrieť. Proti tomu neviem bojovať a neviem ju presviedčať argumentmi, ktoré často neberie vôbec na vedomie.

Ak nebude chcieť ona, možno peniaze pomôžu nejakej inej. Lebo práve na prachoch ich liečba (tak strašne dôležitá) často stroskotáva...Takže tak...

Jo a ešte som chcela povedať, že keď som na tom pódiu mlčala, tak teraz môžem, nie?

Ď a k o v a č k a:

„Ďakujem adminom blogu.sme za priestor a ďakujem priateľom, diskutérom aj náhodným zblúdilcom, ktorí si prišli prečítať moje články, za podporu. Lebo inak neviem, ako by som to so zdravou mysľou všetko dopísala. A že moji blízki sú trpezliví, keď okupujem do noci počítač. A že sa polepším:-)"

A ešte obrazový materiál na záver:

gabina1.jpg

"Obrovský" muž - český novinár Miloš Čermák odovzdáva Gabine cenu.

gabina2.jpg

A úsmev do publika. (Foto TASR)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Sama Marca

Kočner je nová Gorila, ktorá pozýva na námestia (píše Samo Marec)

Nejde o Fica ani Šefčoviča. Pravdepodobne sa toho dozvieme ešte omnoho viac.


Už ste čítali?