Róbert Dyda
Dobrota na víkend - tiramisu a ovocný piškoťák
Neuveriteľné sa stalo skutkom a ja dávam na blog recept.
Už neadminujem blog SME. Zoznam autorových rubrík: Literárna bobopédia, Filmy a TV, Knihy, Blogospotne, Tie roky 80-te, Viditeľné mestá, Internet, Obuškom po hlave, Hviezdy a ich mýty, Poviedka na nedeľu, Súkromné, Nezaradené
Neuveriteľné sa stalo skutkom a ja dávam na blog recept.
Mená Stock, Aitken a Waterman si dnes už pamätá asi málokto, ale ich objavy - Bananarama, Dead or Alive, Rick Astley, Jason Donovan, Mel and Kim, Laura Brannigan, Samantha Fox alebo Kylie Minogue tvorili na druhej strane dá sa povedať pevný pilier naších teenage čias. Aj keď boli pomerne dosť na jedno kopyto stále to bolo lepšie ako Diskopríbehy, ktoré žili Holky z naší školky v našich rádiach.
Možno to poznáte. Sú ľudia, s ktorými si môžete povedať čokoľvek a ľudia, s ktorými sa nemáte o čom porozprávať, aj keby ste preberali politiku, hokej a baby. A sú ľudia, s ktorými môžete mlčať.
Možno ste sa už s takou reakciou stretli. Teda s veľkou pravdepodobnosťou áno. Je to predsa učebnicový príklad správania sa ľudí v puberte. Učebnicové príklady sú okrem iného zvláštne aj tým, že hoci ich všetci poznáme, pri strete s nimi sa správame učebnicovo. Teda takmer vždy zle.
Teda nie doslovne, ale so stúpajúcimi teplotami o tom snívam čím ďalej, tým viac. A pritom počas poslednej predlhej zimy by som zas dušu dal za trošku slnka. Nuž človek je tvor nevďačný. Občas.
Prvé bratislavské stretko blogerov máme za sebou.
Ak by ste chceli vedieť ako bude vyzerať nový design blog.sme.sk, či sa zruší karma, či majú blogerky krajšie oči ako na fotkách, že Ježura nie je červenovlasá a ako vyzerá Svetielko, mohli ste sa dozvedieť na prvom bratislavskom stretnutí blogerov, ktorého sa zúčastnili aj neBratislavčania.
Nepatrím medzi ľudí, ktorí v princípe veria na zázraky. Také tie sim sala bim a prásk - z vody je víno. Každopádne niektoré veci za zázrak považujem. Nie, nejdem písať o láske. Nebojte sa.
Včera som cestou v električke zistil, že kino, v ktorom som po prvýkrát počul prehovoriť Laurela a Hardyho, sa zmenilo na computer shop. Kupovali vtedy ostrov a mňa šokovalo, že postavičky z nemých grotesiek, ktoré som poznal z kraťasov v kine Čas (Palace), hovoria. Lenže Časík už nie je a spolu s ním ani Dukla, Pohraničník, Praha, Slovan, Metropol, Mier. Kiná sa zmenili na obchodné domy, banky, divadlá a ostali len spomienky na úžasné filmové zážitky.
V našej rodine mám na starosti nákup drogérie. Už si presne nepamätám, ako k tomu došlo, ale určite nie z dôvodu lenivosti ženskej časti mojej domácnosti. Zrejme som nepatrične zdvihol obočie pri pohľade na účet za nejaký nákup a tak som obratom dostal možnosť dokázať, aké sú moje schopnosti. Nuž a výsledok nebol hneď hviezdny. Ak totiž drogériu, tak potom úplne, ale ozaj úplne všetku. Áno, aj TÚ.
Môj kolega Slavko tvrdí, že som vraj expert na odchytavanie "paketov" v rámci rozhovorov. Aj keď nezvyknem počúvať, o čom sa ľudia okolo mňa bavia, sem tam sa mi podarí zachytiť nejaký , zväčša kľúčový, úryvok . Ten najčerstvejší pochádza od mladej cca 18-20 ročnej dievčiny, ktorá večer na zastávke električky dôrazne vysvetľovala niečo svojmu, povedzme viac než kamarátovi. "Nemôžem ju poslať do čerta, keď mi financuje antikoncepciu", tvrdila mu. Tá musí mať veľmi fajn mamu, pomyslel som si. Mám niekoľko dôvodov, prečo som si tým natoľko istý.